...Neustále som sa v posteli prehadzovala, nedokázala som zaspať...Keď som pozrela na hodinky bolo pol 2 ráno. No super. Prečo každý spí a len ja som vždycky hore?Hmm...Tak či onak, už som nevydržala, kým si moja myseľ nezmyslí, že nexce spánok a tak som sa rozhodla, že sa pôjdem napiť. Pohár čistej vody mi predsa nezaškodí, skôr naopak. Tak som šla po špičkách dole do kuchyne a napila sa - tá voda chutila naozaj lahodne, bola taká dobrá...Bože kto by si pomyslel, že sa raz budem rozplývať nad vodou z umývadla?=) Len tak som sa opierala o stôl, keď vtom začalo pršať ako z konvy. Ejha, aj sa riadne blýska...Strašne sa bojím búrok, keď sa blýska a hrmí, to je pre mňa konec sveta, ale keď len tak prší rada si sadnem pri okno a pozorujem kvapky dažďa, ktoré stekajú po okne.Je to pre mňa niečo také ako očista, relax...Ale dosť bolo snívania - išla som naspäť do svojej izby pokúsiť sa zaspať, ale pri tej búrke to bolo ešte horšie. Len tak som ležala a hľadela doblba, keď v tom mi začalo niečo klopkať po okne. Nevenovala som tomu pozornosť, myslela som si totiž, že to tak silne hrmí či čo, tak som to úspešne ignorovala ale už sa mi to zdalo podozrivé...Dokonca sa mi zdalo, že som zahliadla nejakú siluetu...Bože, vrah! Absolútne som spanikárila a bežala do kuchyne pre tĺčik na mäso, aby som s tým zlodejom riadne vybabrala. Pripravená zakročiť som opatrne otvorila okno (stále bol dážď) a tichším hlasom som povedala: ,,Kto si?!´´ Nikto mi však neodpovedal, len sa neznámy usilovne škriabal dovnútra, ale ja som bola pripravená zakročiť - schytila som dotyčnému vlasy a ťahala ho hore aby sa priznal kto je zač a predovšetkým čo tu teraz hľadá. ,,Mirka, ja som tvoj kamoš, prosím pusti ma, strašne ma to bolí...Všetko ti vnútri vysvetlím, VER MI, SOM TVOJ PRIATEĽ, POZNÁŠ MA, no tak!´´ ,,Áni náhodou´´, nedala som sa odbiť. ,,Tak fajn´´, prehovoril neznámy, ,,zapáľ lampu a pozri sa kto som a uvidíš. Potom ma snáď pustíš dnu, som celý mokrý a do nitky kvalitne premočený...´´ Jeho hlas znel dosť podráždene, zrejme očakával, že budem výskať od radosti či čo - ani náhodou! Ja sa tak ľahko nedám! Tak som teda zapálila lampu a otočila sa k ,,páchateľovi´´. Oči mi takmer vyliezli z jamiek a nebola som schopná vydať zo seba ani polku slova. ,,Tak už ma konečne pustíš?!´´ ,,Jasné...ja...ja som fakt nevedela, že si to ty...tak sorry ešte raz´´ a pomohla som mu dovnútra. Moja čistučká a nablýskaná podlaha sa v tom momente zmenila na klauž vody a blata. No teda...Ale to mi bolo úplne jedno..Všetko sa mi zdalo také neuveritelné, že len velmi ťažko som to do seba vstrebávala. Len som sa naňho pozerala a jediné, čo mi v tej xvíli napadlo bolo len...Podišla som k nemu a silno ho objala...Bolo to také pekné, také silné, to sa ani popísať nedá...Obaja sme sa rozplakali...nie od nešťastia, od našich silných emócií, ktoré silneli a silneli...Bol opäť tu pri mne - môj najlepší priateľ, moja verná dušička...Bill Kaulitz sa vrátil a ja spolu s ním...
jedisko to je chutnuckeeeee....daj ryyyyyyyyyyyychlo aje rychlo pokracko...;)xixi