Už od malička som si uvedomovala, že zvuky na ktoré sa moji rovesníci otáčajú vôbec nepočujem.Veľa ľudí na mňa pozeralo s ľútosťou a len so súcitom v očiach.Viac ma to pritom zraňovalo ako tento môj hendikep. Po niekoľkých rokoch, keď dievčatá v okolí tancovali na hudbu, ja som sa len z kúta prizerala a želala si len to jediné. Dúfala som, že postupom času sa do mojich uší dostane ranný spev vtákov, hukot vetra alebo bubnovanie dažďových kvapiek o rínu domu. Ale ako čas plynul, nič sa nezmenilo a ja som mala už 15.Už som aj prestala veriť a musela som sa začať zmierovať s osudom. Nebolo to vôbec ľahké, ale potom som si uvedomila , že koľko ľudí nemôže napríklad vidieť západ slnka, majú neviliečiteľnú chorobu, nemajú rodičov alebo naopak rodičia nemajú deti...Tým pádom bolo pre mňa dosť nepochopiteľné ako sa niektorý ľudia stále na niečo sťažujú a pritom netrpia ani jednou z týchto vymenovaných situácií.
Raz,bolo asi 7 hodín večer,mamina ešte nebola doma a mladší brat spal u kamaráta zo školy,uvidela som na jednom programe anjela. Telku mávam väčšinou zapnutú len na to ,aby som videla čo sa vo svete deje.To,že som hluchá, neznamená,že som zanevrela na celý svet. Práve naopak, snažila som sa vnímať všetko a skúmať to, čo mi život ešte môže ukázať. No ale vážne to bol skutočný anjel. Možno to jeho zovňajšok ani veľmi neodzrkadluje, ale zvnútra z neho vyžaruje až anjelská čistota. Mal jemnú tvár ,záhadné oči, sladké pery , čierne dlhšie vlasy a čierne oblečenie. Dlhším pozorovaním som zisťovala čo je zač. Bol to spevák a práve pri ňom som zatúžila počuť viac ako kedykoľvek predtým. Zrazu som zbadala ako sa na niečo chystá aj s 3 ostatnými chalanmi. O chvílu začal spievať ,pretože som videla ako pravidelne pomaly zatvára a otvára ústa. Vedela som, aj napriek tomu, že som hluchá, pochopiť o čom spieva . Jeho mimika a gestá naznačovali neskutočnú bolesť,smútok,skľúčenie a možno aj strach. Netušila som prečo sa ma to tak dotklo. Bol to pocit, aký som nikdy predtým nezažila, ale myslela som,že len on presne vie čo trápi mňa. Cítila som, že mi srdce bije až niekde v hrdle, kde mi práve beznádejne vyschlo. Na spodnej lište pri ňom bolo napísané: Bill Kaulitz(17) ,Tokiohotel. Ani neviem ako a ani neviem vlastne prečo ,len viem,že sa mi z ničoho nič z očí vykotúľali 2 horúce slzy a padli mi do dlaní. Potom sa ale naraz prerušil signál a ja som môjho anjela už viac nevidela....Na druhý deň......
To be continued.....
zdroj: fanfiction4u.blog.cz