Na druhý deň prišiel ku nám poštár a podal mi obálku, na ktorej bolo jasne napísané moje meno. Bolo to zo školy pre nepočujúcich, do ktorej som chodila. Mamina si to najprv prečítala a s iskričkami v očiach mi ho podala. Bola to výzva zapísať sa na modeling a spoznávať nových ľudí. Takáto ponuka neprichádza predsa každý deň a teda takmer bez zaváhania som prikívla. O 2 týždne som vyhrala školskú súťaž a neskôr aj celoslovenskú. Nikdy by som si ani nepomyslela, že budem ako profesionálna nepočujúca modelka.
V jedno letné ráno, na pláži ďaleko od domova,sme akurát fotili do časopisu. Už aj tak za včas ráno bolo veľké teplo. Keď sme dokončili toto únavné fotenie rozhodla som sa, ísť si zabehať. Vedela som, že na zvyšok dňa nemám okrem vylihovania na pláži nič dôležité. Na takýto komfort sa ľahko zvyká , ale odvykanie býva často ťažšie. Dnes si ale určite nebudem. No zrazu som niečo zbadala. Srdce mi poskočilo ako vtedy, až k hrdlu a v ústach mi vyschlo tak, ako keby som bola na púšti a široko- ďaleko by nebolo nič iba slaná morská voda. Nohy mi stŕpli a dych sa mi zrýchľoval. Ten, koho som videla vtedy. Ten , na ktorého myslím každú jednu noc a na ktorého som odvtedy ani raz nezabudla. Ten anjel v čiernom. Slzy sa mi tlačili do očí. On si ma , ale v tej chvíli tiež všimol. Ja som predsa nemohla dovoliť , aby vedel, že v živote sa spolu nebudeme môcť normálne porozprávať. Aby vedel, že som...hluchá. Utekala som teda rýchlo preč. Túžila som zostať tam a len sa na neho z diaľky dívať. No to v tej chvíli neprichádzalo vôbec do úvahy. Nesmiem....Nemôžem...Utekala som tak rýchlo, ako som len vládala. Kedže som nič nepočula nevedela som, že on za mnou beží. Naraz ma niekto schytil okolo bedier a zvalil na mokrý piesok. Mikala som sa ale jeho zovretie bolo pevnejšie a ruky mi roztiahol do bezpečnej vzdialenosti od neho. Oh nie. Mala som pravdu. Presne ako anjel, už len krídla mu chýbajú. Začal mi niečo hovoriť, a potom keď si bol istý ,že mu nevyškriabem oči ma jemne púšťal.Sadol si pri mňa a znova začal niečo hovoriť. Ja som len sklonila hlavu a tíško plakala. Neverila som, že niekedy budem chcieť počuť viac, ako teraz. Vtedy už ale pribehla moja tlmočníčka a určite mu všetko vysvetlila. Odviedla ma do hotela a ponúkla mi pohár čerstvej vody.Ešte sa ani poriadne nezvečerilo a ja som už ležala v posteli. Z nej som pozorovala aj západ slnka.Prechádzalo popod oblaky a skrývalo sa za vysoké štíty až kým sa mi úplne nestratilo z dohľadu. Túžila som po tom, aby sa aj Bill so mnou pozeral na túto nádheru. Ale veď on predsa nemyslí na nejakú hluchú babu z pláže.
O niekoľko dní, keď sme znova fotili a piesku som mala už dosť na celý život zbadala som ho tam znova. Nechcela som zase spraviť rovnakú chybu, ako pred nedávnom, tak som sa robila ,že ho nevidím. Bolo však neskoro....
To be continued....
zdroj: fanfiction4.blog.cz