Večer, keď mi tlmočníčka priniesla na tácke jedlo, on tam už nebol. vedela som to preto, lebo breilovým písmom mi dala vedieť čo sa stalo. Mala som šťastie ,že v našej škole nás učili aj toto písmo. Opýtala som sa ,či bol veľmi nahnevaný. Napísala mi, že bol len veľmi smutný a že sa o mňa bál. Trpko som sa rozplakala a želala som si umrieť. Jediné, čo ma ešte držalo pri živote bola nádej , že bezo mňa mu bude lepšie. Prešiel dlhý čas a môj stav sa stále nezlepšoval. tušila som, že Billa už nikdy viac neuvidím a nie len preto, že som slepá. Určite už odišiel a je v tom, že som si našla iného.Ale tak je to predsa lepšie.
S prvými lúčmi slnka, ktoré sa predierali cez zastretú záclonu prišiel aj ďalší deň plný očakávaní. Lúče mi hladili smutnú tvár, ale keď som predtým nepočula vtáčiky ráno spievať, teraz som ich ni nevidela, nevidela som západ slnka , padanie hviezd ani môjho anjela, ktorý mi chýbal zo všetkého najviac. Túžila som po ňom stále viac a viac.Už som sa aj začala obviňovať čo som to vlastne urobila. Ako som tak ležala v posteli a nad všetkým premýšlala, nemohla som tušiť ,že sa otvorili dvere a niekto vošiel s jedlom. Ten niekto mi po perách prešiel s jahodou. Ja som nevedela, čo to má znamenať.Opýtala som sa preto či je v izbe Cleo moja jediná kamarátka a tlmočníčka.No nedostala som do rúk žiadny papierik s breilovým písmom, ale namiesto toho nežný neutíchajúci bozk. Už predtým som tam cítila Billovu vôňu, ale neodvážila som sa na to ani pomyslieť. To nemôže byť pravda . Určite sa mi len sníva alebo mám z tej choroby len halucinácie a chcela by som aby sa to stalo. No vzápetí som dostala ďalší vašnivejší bozk aby som tomu už konečne uverila. Nesmelo som sa teda spýtala: "Bill, si to ty?" Ďalší bozk bola dokonalá odpoveď. Silno ma objal a ja som sa nebránila. Cítila som, že mi rozumie a vie čo prežívam, ako vtedy , keď som ho zbadala prvý krát. Nemyslela som na nič iné len na to ,ako sme teraz spolu pod jeho ochrannými krídlami a bude strážiť moje sny nech sa deje čokolvek. S takýmto pocitom som si lahla na pohovku a pri mňa si sadol Bill. Kedže som ho nemohla ani počuť ani vidieť nemohla som tušiť , že Bill plače. Nahol sa nad moju tvár. Jeho slzy boli tak čisté a prosiace. Zkotúlali sa mu po líci. Jeho horúce slzy mi padli rovno do očí. Boli ako liečivý balzam. Ďalšie z nich sa mi skotúlali rovno po lícach okolo uší a padli rovno na mäkký vankúš. Vycítila som, že sa niečo deje, tak som si sadla. No v tom sa mi začalo všetko točiť a v ušiach nepríjemne pískať.Taký zvuk som ešte nepočula. Hlava akoby mi išla prasknúť.Chytila som sa za uši , ale nevedela som, čo sa to so mnou deje. Bill si ma len pokojne privinul a upokojil ma. Potom som len počula:" Neboj už je dobre." Ja som to skutočne počula a aj som ho videla.Bola som tak neskutočne šťastná a aj prvý hlas ktorý som počula bol hlas anjela.Môjho anjela. Skutočného anjela . Anjela s liečivými slzami. Privinul si ma k sebe. V takomto zovretí už môžeme spolu odletieť...
Happy end
zdroj: fanfiction4u.blog.cz