...Tom bol celý zadychčaný a ustráchaný zároveň...Mne už pomaly tiekli slzy z očí a preto som na všetko, čo sa medzi necelou polhodinou udialo medzi mnou a Tomom zabudla a vrhla sa mu okolo krka, lebo som sa strašne bála o Billa a s nervami som bola v koncoch...,,Musíme hneď teraz niečo spraviť...´´ povedal. ,,To si píš, že musíme...Snáď si nemyslíš, že ho tu len tak necháme?!´´ - a opäť som sa vrátila do normálu...Obaja rozmýľame čo spraviť a medzitým pozorujem Billa, či sa neprebraj, hocijaké náznaky jeho zmyslov, ale nič...Ležal tam nepohnuto, nedoknuto...,,Viem, kde by sme mohli zájsť! K nám domov nie, lebo je tam návšteva...Poznám 1 dom, kde sme s Billom chodili ešte ako deti.Neviem však, či to ešte funguje...Neboli sme tam dosť dlho.´´ - dokončil Tom. ,,Tom´´, prehovorila som, ,,je úplne jedno kde budeme, hlavné je, aby sa Bill z toho dostal, nech je to čokoľvek...´´ A tak sme kráčali nevedno kam...Bola už riadna hlboká noc, rodičom som povedala, že prespím u Zuzky a čo povedal Tom netuším...Ale to nebolo dôležité, oveľa dôležitejší bol Bill a jeho zdravotný stav...Keď sme konečne prišli k nejakému starému domu vyzeralo to ako v horore - ten dom bol obrovský, napoly schátraný, myslím že pár okien bolo dokonca vybitých a všade to šušťalo...,,Tom?Si si istý, že TOTO je ten dom?Nepomýlil si sa náhodou?´´ a s nádejou očakávam, že povie ,,Jáj ozaj, ten dom je ďalej, toto je nejaký strašiak´´ a my by sme zavítali do krásneho, udržiavaného domu, lenže nestalo sa tak...Moje obavy potvrdil. ,,Pozri Mirka, ja viem, že je to zlé, lenže nemáme na výber. Nič vhodnejšie a ochrannejšie tu už nepoznám...Veď predsa Billov stav je dôležitejší, nemyslíš?´´ Samozrejme že Bill bol teraz na 1.mieste, tak sme obaja pozbierali všetku svoju odvahu a vkročili do toho domu. Keď Tom otvoril dvere straaašne to zavŕzgalo a to čo bolo vonku bolo v porovnaní s TÝMTO doslova ,,luxus 1.triedy´´...Bolo vidieť, že tu už dlho nevstúpila ľudská noha, všade sa to len tak hemžilo pavučinami, prachom, nábytok bol pozakrývaný plachtami a nad vchodovými dverami videla cedulka, na ktorej stálo: KTO SEM PRÍDE ODTIAĽTO NIKDY NEVYJDE.´´ A nad nápisom videla kostria hlava...S Tomom sme na seba pozreli a rýchlosťou blesku sme trielili k dverám, aby sme stadeto zmizli najrýchlejšie, ako sa len bude dať, lenže dvere sa zasekli, neišo to vôbec otvoriť!,, Ach Bože...Čo teraz?Sme tu uväznení Tom.Vôbec sme sem nemali xodiť!!!´´ - poviem mu napoly zlomeným hlasom. ,,Vydrž, veď predsa, máme mobily! Zavoláme Andreasovi alebo hocikomu nech sem prídu vyslobodiť nás...´´ Okamžite sa mi rožžiarili oči a s velkým napätím som sledovala ako vytáča Tom číslo...lenže...,,Do riti! Neni tu vôbec signál!´´ A v tom ma napadlo: ,,Počkaj, veď ja...Keď sme sem prichádzali uvidela som nejaké vybité okná...Čo takto cez ne vyliezť von a tak sa dohodnúť ako ďalej?´´ Bola už dosť velká tma a tak som nemohla vidieť Tomovu reakciu, musela som sa spoliehať len na svoje inštinkty..,,No áno´´ začal neisto, ,,ale tie okná sú až úplne hore na povale a povedz mi, ako sa tam dostaneme? A keby sme sa tam aj náhodou dostali ako by sme vyšli z takej výšky dole?´´ Toto je úplný koniec - pomyslela som si v duchu...,,Čo budeme teraz robiť?´´ už totálne zúfalo som sa spýtala. ,,Ja vážne neviem...´´ povedal Tom...