...a s tými slovami som odišla hladať akúkoľvek pomoc...Keď som vybehla na schody vedúce hore riadne mnou zatriaslo, lebo tie schody parádne vŕzgali a boli napoly dolámené, len tak-tak sa držali...Opatrne som išla, keď sa jeden schod podo mnou zlomil a bolo to dosť ohlušujúce...,,Mirka?Si v poriadku?´´ zakričal Tom. ,,Ehm, áno, jasné, neboj...Len, len ty sa venuj Billovi.´´ A išla som %ďalej...Čím viac som sa približovala hore, tým viac mi búšilo srdce a bola som čoraz viac a viac nervóznejšia...Bola som už hore. Nachádzala som sa na poschodí, kde bolo asi 5 izieb a krácať v tejto desivej tme do ktorejkoľvek z nich mohlo znamenať čokolvek a to ma najviac desilo...Videla som len kúsok, ako to všetko vyzerá a aj to len z toho, čo mi ,,ponúkol´´ mesačný svit. Opatrne som otvorila jedny dvere a so srdcom v krku som vstúpila dnu. Nevedela som sa vôbec orientovať, bola tu hrozná tma, žiadne mesačné svetlo, len tma a...ticho. Musela som sa spoliehať na svoj sluch a čuch a byť obozretná a opatrná v akejkoľvek sekunde, lebo aj tá mohla byť pre mňa osudová...Naslepo som sa chytala všelijakých zaprášených a špinavých vecí a hladala aj naslepo čokoľvek, čo by Billíkovi pomohlo...Ani neviem prečo, zrazu som sa zastavila a len tak mlčky stála. Keď v tom niekto zaklopal na dvere a ja som vykríkla z celého hrdla a tŕpla, čo sa bude ďalej diať...