Autor: Baja@B
3.časť
,,Nie, klameš! Môj otec už zomrel, ale mama nie! Prestaň už!" chytala som sa za hlavu a šla som ku nejakej veľkej skrini na ktorej bolo veľké zrkadlo. Pozrela som sa na seba, no ostala som v nemom úžase. To som nebola ja... Zo zrkadla sa na mňa pozeralo iné dievča, s peknou tvárou, hnedými očami a dlhými tmavohnedými vlasmi...
,,Toto nie som ja! Nie nie nie nie!"padla som na kolená a snažila som sa myslieť, no nešlo to.
,,Lin, počkaj, privediem pomoc!" počula som.
,,Nie, ja som Lea, ja nie som Lineth! Ja som Leaaa!" plakala som. Po chvíľke došli nejaký dvaja muži v bielych plášťoch a dovliekli ma do posteľe. Jeden mi zasvietil nejakou baterkou do oka a druhý mi pichol injekciu.
,,Teraz si pospi! Bude ti lepšie, Lineth!" povedal jeden z chlapov.
,,Ja nie som Lineth, ja sa volám Lea!" povedala som už slabučko a ani neviem ako, zaspala som.
Keď som sa na druhé ráno zobudila, mala som akýsi divný pocit. Asi z toho bláznivého sna. Otvorila som oči a zase som sa ocitla v tej istej izbe, ako som bola včera.
,,Už je ti lepšie?" počula som hlas. Bola to Alicia. Ja som vypleštila oči.
,,To nebol sen?" spýtala som sa. Alicia na mňa chápavo pozrela a sadla si ku mne na posteľ.
,,Čo sa s tebou deje?" spýtala sa.
,,J-ja, aj tak mi neuveríš, ja nie som ja." Hovorila som a Alicia pokrútila nechápavo hlavou.
,,Ako to myslíš?"
,,Ja, ešte včera som bola behať ako vždy madgeburgským central parkom, no predtým som sa zastavila u kamarátky Rory, ktorá bola chorá a ja som jej doniesla čaj, aby sa skorej uzdravila. No potom som prebehla cez cestu a viacej si nepamätám. Potom som sa zobudila až tu!" hovorila som rýchlo a Alicia na mňa vypleštila oči.
,,Ale veď my sme v Mníchove! Nie v Madgeburgu!" hovorila a krútila hlavou. Ja som vypleštila oči tiež.
,,My sme v Mníchove?!?! O Bože... Alicia, prosím ver mi! Ja sa volám Lea Schneiderová! Bývam na Weissdauerovej 14! Prosíííím, uver mi! Musíš mi veriť!" prosila som a celá som sa triasla. Alicii po tvári stiekla slza.
,,Verím ti!" povedala a rozplakala sa úplne. ,,A kde je potom Lineth? Spýtala sa.
,,Ja neviem... Neviem, prečo som tu... Ja viem len jedno, musím sa dostať domov! Tam kam patrím!" povedala som a snažila som sa neplakať tiež.
,,Ale- ale nemáš ešte 18, oni ťa len tak nepustia preč!" hovorila Alicia a utrela si slzy.
,,Tak ujdem! Dnes večer!" povedala som a Alicia mlčala.
Počkala som v tom hnusnom väzení až do zotmenia, pričom Alicia bola stále so mnou.
,,Mala Lineth nejaké veci?" spýtala som sa Alicii. Tá prikývla a zaviedla ma k skrini.
,,Ja ti pomôžem zbaliť!" povedala a vybrala dve veľké cestovné tašky. Začala do tašiek na striedačku hádzať veci.
,,Ale, ale mne bude stačiť jedna taška!"hovorila som zmätene.
,,Tá druhá taška je pre mňa!" povedala a ja som na ňu prekvapene pozrela. ,,Nenechám ťa ísť samú!" dodala a ja som ju objala.
,,Ďakujem!" zašepkala som.
,,To je v pohode! Pomôž mi s tým!" povedala a ja som začala ukladať veci do mojej tašky. Lineth mala dobrý vkus, síce trošku odvážny, ale dobrý...
Keď sme boli zbalené, počkali sme, dokým sa v domove nezhasne svetlo. Keď sa tak stalo, nemali sme problém potichu prebehnúť chodbami, až sme nakoniec vyšli von. Jediný problém bolo však to, že, bola zamknutá brána, tak sme ju museli preliezť.
,,A čo teraz?" spýtala som sa.